Milošov blog na pravda.sk

Keď som ešte ako študent písal článok, v ktorom som vyvracal tradičné „argumenty“ veriacich, zožal som od nich riadnu „spŕšku“ – žiaľ, nie argumentov, ale iba osobných útokov a obviňovaní, že beriem ľuďom „nádej“. Vraj mám „veriť v čokoládu“, „nemám kaziť vzduch“ a „neviem sa správať“. Richard Dawkins by takéto „argumenty“ s úsmevom ihneď zaradil – kritika náboženstva nie je správna, lebo… proste preto! Kritizovať oblečenie, módu, životný štýl, politiku, to áno, ale náboženstvo nie – to je posvätné. Presne tak, ako nikto nesmie presviedčať majiteľa domáceho miláčika, že je to iba zviera a nemá rozum ani cit. Za takéto konanie nás jeho vlastník istotne nebude mať rád, ale aspoň nás za to nepošle do „horúcich pekiel„ celá komunita takýchto „vlastníkov“.

Myšlienkovým pochodom veriacich rozumiem, stačí mi spomenúť si na moje detstvo a tínedžerský vek, keď som aj ja bol schopný poslať do „blčiaceho večného ohňa“, každého, kto spochybňoval náboženské dogmy. No medzi mojimi „veriacimi“ spolužiakmi na „kresťanskej“ strednej škole som bol asi jediný. Nikto to náboženstvo nebral vážne – stačilo chodiť do kostola. Chodiť do kostola, lebo život po smrti existuje a ľudia sú „hriešni“. Ale správať sa podľa desatora? Kdeže! Veď každý vie, že žijeme len raz! Toto by som však nekomentoval ako “hriešne“. Ľudia sú jednoducho hlúpi – nehľadajú zmysel života a ani vedecké riešenie problémov. To netreba, stačí čítať Písmo sväté!

Keď som mal 15 rokov, pochytila ma neodolateľná túžba spochyňovať náboženské dogmy. Ja som sa snažil tieto myšlienky odohnať ako hriešne – ale nie nadlho. Škrelo ma, že ľudia naokolo – až na niekoľko bigotných výnimiek – brali celé jadro náboženstva „miluj blížneho ako seba samého“ ako ideál, ktorý je síce pekný, ale buďme realisti – nedosiahnuteľný. V dnešnom svete vládnu predsa peniaze a konzum, a tu má každý na výber – buď byť bigotný veriaci, alebo neveriaci. Drvivá väčšina si zvolí strednú cestu – ale to by sa už nemali volať veriacimi. Cirkvi však neveľmi na tomto záleží – len nech sčítanie ľudu ukáže čo najvyššie číslo, aby boli peniažky na jej prevádzku!

Veriaci zo staršej generácie na mňa tiež neurobili bohvieaký dojem – išlo o ľudí, ktorí chodili do kostola, volili politické strany nazývajúce sa „kresťanskými“, ale ich morálka bol miestami aj na pohana dosť krutá. Keď som mal 8 rokov, čítal som po prvýkrát knihu, v ktorej autor bral do úvahy „námietky“ neveriacich a snažil sa ich „vyvrátiť“. Tým autorom bol André Frossard a kniha sa volala „Boh v otázkach dnešného človeka“. Na takú knihu som bol, samozrejme, ešte „malý“, ale zaujala ma. No a naša bigotná vychovávateľka z družiny skoro spadla z nôh, keď som jej začal z tejto knižky spamäti citovať. „Preboha, veď prví kresťania za to zomreli! Oni by nezomreli za halucináciu! (zdesenie)“ Fúú, to je ale argument! Allahu Akbar!

Dotyčná vychovávateľka jednoducho nevedela pochopiť, že aj osemročné dieťa môže byť zvedavé – nazdávala sa, že moji rodičia sú ateisti alebo (ešte horšie!) formálni veriaci. Najväčšia „senzácia“ na celej veci je, že to bola knižka veriaceho autora a naďabil som na ňu na stretnutí veriacich u istého nebohého pána farára – nech mu je zem ľahká. On sa už „pravdu“ dozvedel. Pre mňa celá situácia znamenala, že keď som sa chcel dostať na „katolícke“ gymnázium, tak to bolo jedine s podmienkou – nesmiem spochybňovať katolícku ideológiu a dogmatiku! O tom sa totiž nediskutuje! A bodka. Táto dotyčná vychovávateľka dodnes žije, má dve dcéry, ktoré sú celkom po nej a cítia sa byť „vyvolené“ v „satanskom“ svete. Ej, bisťu, a prečo za to všetko zlo nemôžu ľudia, ale satan? Lebo grizzly!

Moje ďalšie skúsenosti s „veriacimi“ mi len potvrdili, že svetom hýbu výlučne peniaze a nie nejaký Ježiš Nazaretský, ktorého pred 2000 rokmi (vraj vďaka Bohu) ukrižovali. Nie, nie, on nežije ani nekraľuje, žijú a kraľujú miliardári, tí rozhodujú, čo sa deje so svetom, nie boh! Ten sa totiž „schováva“ a ja nie a nie pochopiť „ľudskú“ logiku, podľa ktorej sa boh nemusí ani zjaviť, ani nijako dať o sebe vedieť, ba ani prstom nemusí pohnúť – ale my sme povinní v neho veriť. Už filozof Paul Heinrich Dietrich von Holbach povedal, že on boha, ktorý mu neráči ani trocha uľahčiť jeho existenciu, vôbec nepotrebuje. A ja s ním súhlasím. Vo svete sú náboženstiev tisíce, ale žiadny boh sa nezjaví a neurobí s tým „poriadok“. Prečo? To je, samozrejme, tajomstvo, byť neveriaci je veľký hriech, človek potom počuje v samote len vlastný hlas. Ak je totiž duševne zdravý.

Vôbec mi nevonia ani náuka, ktorá hlása, že veriaci kresťania sa môžu dopustiť hriechu proti „duchu svätému“, ak spochybňujú náboženské dogmy. Vraj je to „odporovanie poznanej zjavenej pravde“ – a to je hriech proti duchu svätému – v detstve mi celkom logicky napadla otázka, či duch svätý straší, ale po skúsenostiach s vychovávateľkou som sa na to radšej už nepýtal. Áno, straší, pretože posudzovať božie rozhodnutia, ktoré sú – aspoň podľa toho, čo dennodenne vidíme – úžasne nespravodlivé a kruté, júúj, to je rúhanie, pokúšanie Boha, hriech proti Duchu Svätému a ktovie, čo ešte. Za toto nás Boh potresce, ešte krutejšie ako predtým! (V stredoveku sa „pochybujúci“ človek chápal aj ako páchateľ ďalších hriechov proti duchu svätému – skúste uhádnuť, ktorých!)

Povedal som si , že keď boh toto všetko dovolí, keď dovolí, aby svetu vládli peniaze, aby predstavitelia cirkví a náboženských spoločností manipulovali veriacimi a stavali ich navzájom proti sebe – ako napríklad Izrael a Palestínu (niekto tvrdí, že len Palestínu) – keď dovolí, aby každý chápal jeho „prikázania“ ináč, keď neurobí ani najmenší pokus o intervenciu – tak pravdepodobne neexistuje. Na otázky ako „ kto stvoril vesmír“, „aký je zmysel môjho života“ a „čo je po smrti“ nebudem komplexne odpovedať, kto chce, odpovede si nájde veľmi jednoducho. Richard Dawkins povedal celkom jasne, že keď niekto vysvetľuje zložitý vesmír ešte zložitejším bohom, celú vec iba komplikuje. Problematike sa venuje dosť podrobne aj Adam Roman, ktorý vysvetľuje, že najprv treba dokázať, že život musí mať zmysel, až potom sa pýtať, akýže zmysel to teda je.

Čo sa týka života po smrti, to je asi najsilnejší argument, ktorý náboženské autority používajú. Ich boha síce nevie nikto dokázať, ale pozor – on má moc uvrhnúť človeka do pekla, do „večného“ ohňa! Potom mi pripadajú úsmevné zúfalé otázky katolíckych kňazov – ktoré sú tu už desaťročia – vraj prečo sa Európania dávajú na „východné“ náboženstvá, akými sú napríklad budhizmus alebo hnutie Haré Kršna (odvetvie hinduizmu). Náboženstvo totiž celkom jednoducho poskytuje únik od reality a ak ide o menej početnú „sektu“, dáva pocit „vyvolenosti“. V Spojených štátoch je tisíc „kresťanských“ cirkví a každá tvrdí, že je tá pravá! Lebo politika sa tam aktívne ovplyvniť nedá – tak aspoň verme v nejaké nezmysly, aby sme sami sebe pripadali užitoční.

Život po smrti je neprebádaná oblasť, ale z vedeckého hľadiska je „nedotknuteľná“ hlavne z etických dôvodov. Nemôžeme predsa človeka úmyselne „poslať“ do NDE (zážitku blízko smrti), lebo by sme tým riskovali jeho život. Raymond Moody vo svojej knihe Svetlo na druhom brehu uvádza inú možnosť – uskutočňovať podobné pokusy na ľudoopoch. V nijakom prípade však takéto pokusy neschvaľuje, pretože by išlo o týranie zvierat. Podľa Moodyho štúdií „veriaci“ ľudia majú po NDE väčšinou veľmi vlažný vzťah k náboženským dogmám. Sprevádza ich silná viera, že životu treba dať zmysel, hlavne sa treba vzdelávať a robiť dobré skutky – lebo nič inšie nám, žiaľ, po smrti neostane. Áno, miliardári žijú a kraľujú – ale len kým neumrú. Potom im zostanú len oči pre plač.

Hlavným dôvodom, prečo Moodyho zistenia nemôže veda prijať ako vedecké fakty, je, samozrejme, prísne kritérium, že vedecký fakt musí byť verifikovateľný – overiteľný za presne stanovených podmienok. Ani čierne diery nevidíme, ale vieme podľa ich gravitačných účinkov predpokladať, že existujú. Michael Newton spomína, že pomocou hypnózy je možné ľudí poslať do minulých životov a zistiť, koľkokrát žili, či boli „zlostnými duchmi“, čiže strašidlami a tak podobne. Hypnózu však veda opäť neuznáva – lebo môže spôsobovať ujmu na zdraví. Robí sa za prísneho predpokladu, že dotyčný si ju vyslovene želá a ráta s prípadnými zdravotnými rizikami. Scientológovia tvrdia, že majú k dispozícii celkom „prirodzenú“ hypnózu bez použitia penthatolu sodného alebo iných narkotík, ale zostávajú v rovine náboženstva, pretože to žiaľ, lepšie vyhovuje ich „materiálnym“ cieľom.

Pri scientológii sa zastavím trocha bližšie. Sceintológovia sú v Británii zakázaní, a som presvedčený, že právom. Ich mesiášske fantázie – podobné tým Sorošovým – im totiž slúžia ako ospravedlnenie pre ich sektárske princípy a žmýkanie peňazí z ľudí – aj tých posledných. Fuj, to sa teda nerobí! Hanbite sa! Ale na ich tvrdení, že ľudskými dušami ktosi manipuluje a núti ich znova a znova sa prevteľovať, môže byť niečo pravdy. V tomto scientológia zachádza do tých najhlbších myšlienok, keď ľudí popisuje ako autonómne duchovné bytosti – a my múdrejší si môžeme povedať – áno, aj táto oblasť patrí vede; keď sa podarí celý proces ovládnuť, bude to všetkým viac na prospech! Každý má totiž duchovnú formu existencie a hmota je tejto forme „beznádejne“ podriadená!

To by vysvetľovalo aj ďalšie zistenia Raymonda Moodyho, že na základe tajomného „kontaktu so zrkadlom“ možno vyvolať svojich mŕtvych predkov či známych, ktorí sú v čase svojho „zjavenia“ (nepáči sa mi tento sprofanizovaný výraz, preto ho dávam do úvodzoviek) lepšími, zdravšími a dokonalešími ľuďmi. To by vysvetľovalo aj tajomné „uzdravenia“, a „splnené veštby“ ktoré sa údajne diali už v dobách starovekého Ríma. To by vysvetľovalo aj „zázraky“, o ktorých som sa napočúval naozaj dosť a o ktorých rímskokatolícka cirkev tvrdí, že dokazujú vieru – ako napríklad zachované časti tela „svätcov“.

Nie je mojím cieľom niekoho získavať na nejaké nové „učenie“, ale skôr volám po tom, aby sme prestali stotožňovať duchovno s akýmkoľvek konkrétnym náboženstvom (sú ich tisíce) a skôr sa snažili zistiť, akým spôsobom toto „duchovno“ pôsobí na hmotu. V dokumente na jednom nemenovanom americkom kanáli už zaznamenali duše mŕtvych pacientov v areáli bývalej nemocnice pomocou prístrojov citlivých na určitý typ energie. To by mohol byť prvý krok. Len, preboha, nestotožňujme tieto „zjavenia“ s nejakým konkrétnym vierovyznaním! V USA nemožné, ja viem. Tam je len kresťanská viera a prezident je posol boží.

Albert Einstein svojo času povedal, že „boh nehrá v kocky“. Nuž nehrajme teda v kocky a vedecké zistenia zaraďujme aspoň predbežne ako vedecké fakty – aj keď nespĺňajú kritérium „verifikovateľnosti“. Zaznamenať „ducha“ prístrojom nie je verifikovateľný fakt – to by muselo znamenať, že za rovnakých podmienok dostaneme vždy a všade rovnaké výsledky a takto to jednoducho nefunguje. Duchovný svet je zatiaľ mimo serióznejšieho vedeckého záujmu a už vôbec nie je pod naším kontrolovaným vplyvom, ale preboha živého, pokrok nemožno zastaviť! Za posledných 200 rokov sme urobili väčší pokrok ako za predošlých ďalších 1400. Čoho sa teda bojíme?

Richard Dawkins, ale aj Johannes Kepler kedysi dávno, povedali „Buďme hrdí na ľudstvo a na to, čo dokáže!“

Amen.