O pekle som počul už vo svojich 4 rokoch. Vysvetlila mi to moja babka, ktorá mi povedala, že keď zomriem, Pán Ježiš povie: „Doľava! Do ohňa večného!“ Rovnako mi vysvetlila aj očistec, s tým, že ten je len dočasný, ale inak je taký istý. O škodlivosti ohňa som už vedel, a tak som sa, pochopiteľne, veľmi zľakol.
O ohni hovoria aj evanjeliá, kde sa spomína okrem iného aj „plač, škrípanie zubami, tma,“ (Mt 25,30) peklo, “kde ich červ neumiera a oheň nezhasína“ (Mk 9,46), a podobne. Apokalypsa tiež spomína, že každý, koho meno nebude v „knihe života“, bude zvrhnutý do „ohnivého jazera“ (Zj 20,15).
Čo ma najviac fascinuje, je to, že dnešní „moderní“ ľudia, či už ide o kresťanov alebo iných veriacich (napríklad moslimov), sú schopní takému niečomu uveriť. Filozof Paul Heinrich Dietrich von Holbach (1723-1789) už v 18. storočí vedel, že „konečné zlé skutky človeka nemôžu byť potrestané večným trestom“.
Holbach nadväzoval na dielo katolíckeho kňaza Jeana Mesliera (1664-1729), ktorý až vo svojom „Testamente“ oznámil, že je materialista a ateista. Tam vyjadruje vo svojej kapitole „O posledných veciach“ aj iné myšlienky, napríklad, ak je Boh nekonečne dobrotivý, nemôže byť zároveň nekonečne krutý.
Jean Meslier ďalej hovorí: „Kňazi, aby ľudí lepšie zastrašili, vymysleli strašnú predstavu večných trestov; predstavu, ktorá ničí každú rozumnú predstavu o božej dobrote.“ Richard Dawkins vo svojej knihe „Boží blud“, k tomu dodáva: „Čím nepravdepodobnejšie sú náboženské dogmy, tým strašnejšia musí byť predstava trestu, ak im neuveríme“.
Jedinou príčinou toho, že ľudia tomu stále veria, je ich indoktrinácia od detstva alebo zotročenie ich duše iným spôsobom – napríklad pri strate blízkeho. V Spojených štátoch je indoktrinácia taká silná, že ľudia vo veku 40 rokov mávajú z nej nočné mory a hrozne sa boja. Ale je to vraj stále lepšie, ako ísť do pekla!
Nedá mi, aby som nespomenul aj svoje skúsenosti s moslimami. Ich strach z pekla je – podľa mojich skúseností – taký veľký, že ak začnete racionálne argumentovať „proti Islamu“ a ste napríklad na druhom konci sveta (nie v ich blízkosti), dozviete sa, že Vaša matka je ľahká žena (použijú iné slovo) a celá Vaša rodina tiež.
To len preto, že namietate, že ak ramadán pripadne na júl, ľudia na Severnom póle by celý mesiac nesmeli nič jesť ani piť a všeobecne na Severnej pologuli budú mať asi problém s jeho dodržiavaním. Samozrejme, že Mohamed o takýchto veciach ani netušil – ale ak v neho neuveríte, „čoskoro“ skončíte v pekle.
Okrem pekla cirkev hrozí ľuďom aj páchaním hriechov proti duchu svätému, (zatvrdilé odmietnutie Božej milosti) a varuje, že spáchaním takýchto hriechov sa človek v tom momente odsudzuje do pekla. Upaľovanie „kacírov“ je teda len vyústením celého princípu– človek je už aj tak zatratený, takže jeho život stratil zmysel!
V islame existuje podobná koncepcia takýchto hriechov– zatvrdilosť srdca proti „pravej“ viere (islamu) a zbožsťovanie ľudí (napríklad Ježiša Krista) alebo iného boha (Jahveho, Brahmu, Ježiša Krista). Je teda jasné, že prenasledovanie ľudí, čo sa zrieknu islamu až po ich usmrtenie (ako opisuje B. Sheikhová v knihe Opovážim sa nazývať ho otcom) logicky vyplýva z celej doktríny.
Týmito tzv. neodpustiteľnými hriechmi sa znásobuje myšlienka inferna alebo večného zatratenia, ktoré – ako si ľudia v stredoveku mysleli – môžu v okamihu človeka zatratiť, ak čo i len na moment spácha takýto hriech. Takáto myšlienka teda ešte viac prehlbuje a živí fanatizmus.
Okrem toho, ako správne podotkol Bertrand Russel, slabším povahám môže spôsobiť aj psychické zrútenie sa, pretože „podľahnú predstave, že spáchali hriech proti duchu svätému, a preto sa im neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (B. Russel: Prečo nie som kresťanom).
U nás sú takéto prípady zrejme obmedzené na detstvo a skorý vek, ale čo napríklad v krajinách „Biblického opaska“ v USA? Takáto dogma robí z ľudí zúfalcov a duševných teroristov, aby ani na okamih nepomysleli na nevieru, na „závidenie milosti božej“, na „opovážlivé spoliehanie sa na božie milosrdenstvo“ a podobne.
„Závidenie milosti božej“ je pritom mnohokrát opodstatnené! Dôsledne to rozobral Ján Kalvín, ktorý na tom založil celé náboženstvo. Jedine božia milosť rozhoduje o osude človeka, nie skutky! Katolícka viera sa síce podobného postoja „štíti“, ale v princípe hovorí to isté. Ale nikto si to nesmie myslieť, lebo v tom okamihu je zatratený!
Dogma o neodpustiteľných hriechoch spolu s dogmou o inferne – večnom zatratení – je dogmou, ktorá psychickým násilím „umožní“ ľuďom „veriť v absurdnosti“, týrať svoje telo, dušu i okolie, nenávidieť ľudí s iným presvedčením a napokon aj v mene svojho náboženstva „páchať zverstvá“. (F. Voltaire)
V oboch prípadoch ide ransomware cirkví a náboženských spoločností – škodlivé myšlienky, ktoré používajú zastrašujúcu taktiku. Máme z pekla šťastie, že v našich končinách im nemusíme „nevyhnutne“ uveriť. Ľudia žijúci v iných častiach sveta už také šťastie mať nemusia – a tak robia napríklad teroristické útoky.
Teroristické útoky, na ktoré sme my s našou „slobodou myslenia“, zdá sa, prikrátki. Ale nebuďme príliš namyslení — po deväťdesiatych rokoch nám tu vzniká nová „jediná správna“ dogmatika s prísnymi trestami pre tých, čo i len pomyslia na to, že jej neveria. Aj tá vedie k teroristickým útokom.
Pokročili sme teda de facto od stredoveku, čo sa týka slobody myslenia? Odpoveď nech si dá každý sám.
Celá debata | RSS tejto debaty