Milošov blog na pravda.sk

V jednom „plátku“ som si prečítal takýto titulok „Bronzový zázrak sa nekonal, Fíni nám nedali ani najmenšiu šancu.“ Realita je však úplne iná. Ešte v 48. minúte bol stav 1:2, ale potom Fíni strelili dva šťastné góly a bolo po zápase. Posledné dva góly išli do prázdnej brány.

Zaráža ma jedna vec: Prečo máme my, Slováci tendenciu sami seba ponižovať? Prečo máme tendenciu veci vždy vykresľovať v čiernych farbách? Prečo nevidíme aj lepšiu stránku veci? Prečo hovoríme: „Na Fínov sme aj tak nemali, mali lepších hráčov“. Mali azda v prvom zápase iných hráčov?

To isté platí aj o zápase so Spojenými štátmi. „Plátky“ opäť chrlili titulky, že jednoducho sme to nemohli vyhrať. Pravdu však majú skôr tí, ktorí povedia, že o zápase rozhodla naša ustráchanosť a prílišný rešpekt (ako to spomenul aj jeden populárny bloger). Vinu na tom nesie aj tréner Országh, ktorý označoval semifinálové zápasy za „extrémne ťažké“ a zdôrazňoval potrebu „pokory“.

Preboha, akej pokory? Na minulej olympiáde sme Spojené štáty zdolali 3:2 a tiež sme boli v úlohe „nefavorita“. Na domácich majstrovstvách sme vyhrali 4:1, hoci nás každý odpisoval. Tohtoročné predturnajové úvahy boli, že skončíme okolo 10. miesta a my sme postúpili medzi najlepšiu štvoricu a nechali sme za sebou Švédov, Čechov aj Švajčiarov, a to určite nie preto, že by nám niekto niečo daroval.

Aká pokora? Rešpekt pred súperom — to áno, ale aj zdravé sebavedomie, keď vieme, že sme dobrí a ideme to ukázať. Takto sa zvykol vyjadrovať napríklad aj Ján Filc, tréner šampiónov z roku 2002. Keby bol povedal pred zápasom s Kanadou, že máme byť „pokorní“, ako by sa bol zápas skončil? Radšej si to ani nepredstavujme.

Mentálne nastavenie je veľmi dôležité a naozaj neviem, prečo my, Slováci, máme neustále pocit, že sme malí, bezvýznamní, že musíme stále niekoho poslúchať, inak bude s nami zle atď. Majú azda Dáni podobný pocit? Alebo Švajčiari? A tiež sú to malé štáty. A napokon — mali taký pocit Fíni, ktorí síce majú štát s väčšou rozlohou, ale počtom obyvateľov podobný?

A čerešnička na torte — celému Európskemu zväzu diktuje Brusel. Je to síce trocha nadsadené, ale v podstate je to tak. Brusel, hlavné mesto malého štátu, sa rozkrikuje a my poslúchame. Čoho sa bojíme? Amerických tankov? Tak nech prídu! Keď sa tak radi pohoršujeme nad tým, že tu boli sovietske, prečo nie aj americké? Sme zbabelí podobne ako Venezuela, kde stačí Trumpovi trocha „bu-bu-bu“ a už poslúcha?

Dúfam, že nie. Ale výkon našich hokejistov v zápase s Fínskom nehovoril nič o tom, že by nám Fíni nedali „nijakú šancu“. Bojovali sme až do konca, so snahou zvrátiť nepriaznivý výsledok, a nevyšlo nám to. Aspoň sme to skúsili. Počínali sme si presne tak, ako to hovorí Elán v skladbe „Chlap sa nevzdá.“ A zisk bronzu by nebol býval nijaký „zázrak“. Proste nám to nevyšlo. Bodka.

Ak stále nesúhlasíte, skúste si odpovedať na otázku, či aj Fíni v roku 2003 po zápase s nami boli podobne zatracovaní a ponižovaní, keď prehrali 1:5. Alebo Česi po zápase s Kanadou v semifinále v tom istom roku (prehrali 4:8). Asi ťažko. Naši hokejisti bojovali ako levy, len im to proste nevyšlo. Tak, ako to nevyšlo Čechom vo štvrťfinále. Nie je sa za čo hanbiť — keby sme naše záujmy hájili v Bruseli rovnako srdnato ako naši hokejisti — mali by sme v EU celkom iné postavenie a výhody!